O II. pilieri trochu inak

Druhý pilier nie je geniálne riešenie. Neprajú mu samozrejme ľavičiari a poctivým liberálom vadí, že zabral pole súkromnej iniciatíve. Namiesto toho, aby človek mal možnosť podpísať aspoň čiastočný reverz z dôchodkového systému, môže si dnes prispievať síce na svoj účet, ale povinne. A toľko, koľko práve vyhovuje ministrovi financií. S tým, že svoje úspory väčšina sporiteľov nikdy neuvidí, lebo starostlivý štát sa postaral o to, aby ich vyberali len v malých dávkach a pekne postupne. Len poisťovňa sa už nevolá Sociálna, ale životná.

Druhý pilier nie je rajom milovníkov slobodného trhu. Je to politický pokus o vytvorenie trhu. Zákon druhému pilieru presne vymedzil hranice, čo sa môže a nemôže a to v období sporenia, aj vo fáze výberu úspor. Sporitelia majú minimum alternatív na výber, nemôžu neplatiť, keď to považujú za nevýhodné. Správcovia úspor majú dopredu jasné, čo budú robiť, a koľko na tom v lepšom prípade zarobia. Namiesto príchodu konkurencie s novými produktami sa obávajú zmeny zákonov. Voľný trh a súťaž ale nie je presne ohraničené ihrisko. Je to miesto, kde sa stretáva úspech so stratou, čo je zdrojom neustálej invencie.

Tento umelo vytvorený trh mal veľa nedostatkov už v zárodku. Predovšetkým v ňom neplatí typické, náš zákazník, náš pán. Kľúčový objav sociálneho štátu, prenesenie platieb daní a odvodov na zamestnávateľa, spoľahlivo odpojil väčšinu pracujúcich od ceny, ktorú platia za sociálne a zdravotné zabezpečenie. Je smutnou pravdou, že veľká časť sporiteľov netuší, koľko si na účet odvádza, a je množstvo takých, ktorí ani nevedia, že tam sú. Politické hašterenie o II. pilier, či pravidelné otváranie, pocit dôvery u sporiteľov pochopiteľne nevyvoláva. Nemôže byť preto prekvapujúce, že sporiteľov v diskusiách o druhom pilieri nevidieť. Sú to ich peniaze, ide o ich dôchodok, ale rozhoduje sa bez nich. Niekto by mohol namietať, že mandát demokratickej vlády je dostatočný na to, aby vláda a ministerstvo zastupovali sporiteľov. Ale je to skutočne tak, že väčšina voličov SMERu sú sporitelia?

Tak keď nie sporitelia, tak aspoň správcovia by mohli zabojovať. Chyba lávky. Poplatky v II. pilieri sú dnes tak nízke, že II. pilier je pravdepodobne najlacnejším inštitucionálnym sporením. Na jednej strane tak „garantujú“, že žiadny nový hráč nepríde preťahovať k sebe sporiteľov. Masívna reklamná kampaň na malom slovenskom trhu sa zopakuje veľmi ťažko. Na druhej strane majú existujúci správcovia už veľa zainvestovaného. Radi by v tejto hre na trh nakoniec skončili v čiernych číslach. Pokles odvodov na 4 % nahlas nekritizovali, dúfajúc, že raz príde vláda s iným názorom. Dezinformačnej kampani vlády k otvoreniu sa neodvážia konkurovať nielen kvôli nákladom (milión obálok pre nich znamená náklad milión eur, čo si v 7 mld. rozpočte Sociálnej poisťovni nikto nevšimne), ale aj kvôli udržiavaniu prímeria s vládou.

A preto keď nastane diskusia o výplatách z II. piliera, za stolom sa stretnú odborníci. O tom, či sporitelia majú mať prístup k úsporám, diskutujú okrem Ministerstva práce verejnosti neznámi predstavitelia NBS, Ministerstva financií, či SAV. A životné poisťovne. Aj tie majú diskutovať o tom, či si ich produkty kúpia sporitelia za celé úspory, alebo len polovicu. O sporiteľoch bez sporiteľov. V čase, keď odborníci vo Veľkej Británii rozhodli o zavedení slobodného prístupu k úsporám, odborníci na Slovensku rozhodli o jeho eliminovaní. Problém je v tom, že rozhodnutie o prístupe k úsporám je ideologickou otázkou a nie odbornou. Odborná otázka je nastavenie podmienok výplaty, aby to životné poisťovne vedeli vyplácať, či nastavenie elektronického trhoviska ponúk, ale nie to, či sú Slováci s priemernou mzdou na dôchodku zodpovední alebo nie. Dnešní sporitelia budú mať viac než 90 % dôchodku z prvého piliera. Tí, ktorí by čelili riziku pádu do sociálnej siete, by v nej kvôli nízkemu dôchodku z I. piliera boli aj tak. Vláda dnes s fanfárami ohlasuje zavedenie minimálneho dôchodku na najnižšej úrovni 270 Eur. K úsporám sa dá dostať len pri dôchodku v súčte 550 eur, ale len za podmienky, ktorú momentálne splňuje málokto, že ten súčet je vyšší, ako dôchodok nesporiteľa.

Tá podmienka sa v podstate nedá splniť, lebo v zákone určujúcom výpočet dôchodku sporiteľa je chyba. Inštitút finančnej politiky ministerstva financií napísal v analýze v roku 2012: "V kontraste s nárokom na dôchodok vo výške 50 % ide o zjavný nesúlad a znevýhodnenie dôchodkových sporiteľov, ktorí sa týmto spôsobom podieľajú na financovaní deficitného priebežne financovaného dôchodkového systému. " Sporiteľom sa dôchodok z prvého piliera prirodzene kráti, keďže si časť odvodov odvádzajú k sebe na účet. Kráti sa tak, akoby na dôchodky stačilo 18 % odvodov. Lenže na dôchodky ide 25 % odvodov. Sporitelia preto dostávajú neprimerane nižší dôchodok, u človeka s priemernou mzdou to je takmer 13€ mesačne. Tie peniaze ostávajú štátu, sporitelia tak selektívne prispievajú na znižovanie deficitu priebežného piliera, bez ohľadu na ich príjem. A tento problém zaujímavo ilustruje „nezávislosť“ odborníkov vo verejnej správe. Za Radičovej vlády hovorilo IFP o znevýhodňovaní sporiteľov. Dnešné vedenie IFP sa k tomuto problému nevyjadruje, ale potichu súhlasí s tým, že škrtanie nárokov sporiteľov zlepšuje udržateľnosť verejných financií. Tí analytici, ktorí sú pod štúdiou podpísaní, dnes pôsobia v Rozpočtovej rade. Problém neprimeraného krátenia leží na Ústavnom súde, a ak ten rozhodne o nutnej náprave, štát to bude stáť neskôr desiatky miliónov eur ročne. Nie je toto riziko, na ktoré by mala rada a odborníci Ministerstva financií upozorňovať?

Neprimerané krátenie okrem nižších dôchodkov sporiteľov spôsobuje to, že aj pri dnešnej legislatíve sa k svojim úsporám dostane menej ľudí. Ale otvorením II. piliera, nadobudne tento problém ešte na význame. Z mnohých online diskusií viem, že premiérovi sa verejnú mienku podarilo otočiť kam chcel a otázku zotrvania v II. pilieri hodnotí verejnosť väčšinou na základe porovnania dôchodkov z týchto pilierov. Kvôli neprimeranému kráteniu bude ale mnohým sporiteľom, ktorí nemajú extrémne vysoké úspory, vychádzať II. pilier nevýhodný. Ak sa vrátia do poisťovne, budú svoje rozhodnutie neskôr ľutovať, ak Ústavný súd rozhodne o náprave krátenia? Aj z tohto dôvodu sme spolu so 4 ďalšími organizáciami vyzvali prezidenta, aby novelu s otvorením II. piliera nepodpísal.

Samotné štvrté otvorenie nás pritom vracia k úvodu článku, k problému vytvárania trhu vládou. Anuitná novela de fakto stanovila, že viac ako 90 % úspor sporiteľov sa nebude dať vybrať inak, ako cez životné poisťovne, alebo dedením. V januári tak bol vytvorený trh so životným poistením, a čo sa nestalo, trhové subjekty nenaplnili očakávania tvorcov trhu. Najviac prekvapený bol práve IFP, ktorý s dobrým úmyslom ešte v decembri zverejnil odhady, koľko by tie dôchodky mali byť. Aby sa na II. pilier nekydalo, kvôli nevyhnutne nízkym, 30 eurovým dôchodkom. Keď sa zjavili prvé ponuky, nastala panika, a niektoré denníky písali o zákernom karteli zlých životných poisťovní. Za pár dní sa ukázalo, že rozdiely medzi ponukami sú tak veľké, že kartel je nezmysel. Aj tá najvyššia ponuka však bola nižšia, ako očakávanie odborníkov. Tí totižto vlastné peniaze neriskujú, a chyba v odhade dožitia ich nič nestojí. Poisťovne sú prirodzene opatrnejšie, navyše im centrálne banky úrokovou politikou podstatne skomplikovali život, bezpečné zhodnocovanie je dnes podstatne nižšie, a tento problém tlačí anuity dolu po celom svete. Nakoniec aj odborníci upravili svoje očakávania, a ukázalo sa, že najvyššia ponuka poisťovne je len o 2-4 eurá nižšia (porovnaj s 13 eurami neprimeraného krátenia), ako ich predstava. Na nízke ponuky sa dalo reagovať uvoľnením prístupu k úsporám. Keď nie voľným výberom, tak aspoň umožnením postupného výberu úspor. Nie na Slovensku. Humbuk s poistkami bol vynikajúci náboj pre premiéra, ktorý chce znovu zachrániť pracujúcich pred II. pilierom.

Fakt je ten, že otvorenie II. piliera je zaujímavé najviac pre tých, ktorí už dôchodkový vek dosiahli. Alebo majú tesne pred dôchodkom. Ústavný súd rozhodne bohvie kedy (snáď nie už pred voľbami!), životné poisťovne ponuky nezvýšia, k úsporám sa inak nedostanú. Pre mnohých sa návrat oplatí už len kvôli tomu, že neutrpia neprimeraným krátením. Tí ostatní budú mať zvažovanie podstatne ťažšie. Ich prepočty budú nepresné, plánovať zhodnotenie a odhadovať rast priemernej mzdy na 10 rokov či počet zamestnaných, je veštením. V ich rozhodovaní nebude môcť chýbať faktor dedenia, potenciál zhodnotenia úspor (viď indexové fondy), a nádej, že ďalšia vláda im prizná prístup k úsporám a tá za ňou zase sekne II. pilier na polovicu.

Z krátkodobého hľadiska sa zmenšenie II. piliera vláde vyplatí, ušetrí jej zdroje na dotovanie stratového prvého piliera. Ale z dlhodobého hľadiska II. pilier ušetrí vláde peniaze, aj pri napravení neprimeraného krátenia. A to je možno dôvod, prečo vláda nepristupuje k II. pilieru radikálnejšie.

II. pilier nepovažujem za ideálne riešenie, ale som rád, že existuje. Jeho význam je hlavne symbolický, a práve tieto symboly sú tŕňom v oku jeho neprajníkov. Za prvé, II. pilier znamená, že o výške dôchodku nemusí rozhodovať len politik, alebo zákon. Za druhé ukazuje ekonomickú neistotu. Sporiteľ môže skončiť s vyšším dôchodkom, ako poistenec štátu. Za tretie dáva možnosť výberu úspor a slobodného rozhodovania. Anuitná novela ju síce významne osekala, ale to neznamená, že časom sa to nedá zmeniť. Za štvrté udržiava diskusiu o tom, koho sú to peniaze. Čím dlhšie bude II. pilier existovať a čím viac sporiteľov si na svoje úspory siahne, tým bude slabnúť strana tvrdiaca, že ide o verejné peniaze. Keď sa sporitelia naučia s druhým pilierom žiť (väčšina ešte stále hibernuje), a dostanú možnosť nakladať s úsporami, bude ťažké ich presvedčiť, že nimi zarobené peniaze majú v rukách len z vôle štátu.

 Autorem článku  je Radovan Ďurana. Článek je převzat z http://iness.sk/