Šarlatáni u kormidla

S Jurajem Karpišem, jehož kniha Zlé peniaze, zachycuje příběh krize, na nějž by mnozí chtěli zapomenout, o bankrotech a dluzích, stimulaci ekonomiky, jež má pomáhat, ale škodí, tápajících centrálních bankéřích i privilegovaných finančnících.

Vaše kniha Zlé peniaze se od samého počátku své existence začala vymykat všemu, co je na Slovensku běžné. Už před jejím vydáním se o ní začalo psát v novinách jako o unikátu. Popište nám, co se dělo.

O kríze som v slovenských médiách veľa písal a rozprával, no v pár vetách v televízií ani v 500 slovnom článku nemožno poctivo vysvetliť javy, ktoré viedli k vzniku krízy. Ľudí, čo chceli vedieť na diskusiách viac som nemal na čo odkázať. S knihami, ktoré o kríze vyšli, som nebol úplne spokojný. Niektoré sa sústredili na detaily fungovania finančného systému pričom ignorovali monetárnu politiku a širšie ekonomické súvislosti. Iné boli príliš teoretické od ekonomických autorov, ktorí nepovažovali za dôležité pochopiť, ako dnes vlastne fungujú finančné trhy. A hlavne väčšina z nich bola príliš zhovievavá k zlyhaniu štátneho regulátora a centrálnych bankárov. Knihu, ktorá by preplietla teóriu aj prax fungovania finančného systému, čitateľnú aj pre neekonómov, ktorí chceli pochopiť, prečo sme sa stali rukojemníkmi finančného sektora, som sa preto rozhodol napísať sám.

Od začiatku sme ju v INESSe chceli vydať sami, nie cez štandardné vydavateľstvo. Na získanie časti zdrojov potrebných na vydanie knihy sme sa rozhodli použiť crowdfundingovú platformu startovac.cz. Kampaň príjemne prekvapila. Cieľovú sumu 2 350 eur sa podarilo vyzbierať za pol dňa, finálna suma bola viac než trojnásobne vyššia. Zlé peniaze boli nakoniec najúspešnejšou slovenskou kampaňou v histórii tejto platformy. To že 342 ľudí bolo ochotných zaplatiť za zatiaľ nevydanú knihu bolo signálom, že som to nepísal zbytočne. Po vydaní koncom októbra sa knihe celkom darí. Už prvý náklad bol na ekonomickú knihu a lokálne pomery pomerne ambicióznych 2 500 kusov. Keďže sme sa báli, že pred Vianocami zostaneme bez knižiek, objednali sme už aj dotlač.

V České republice máme též úspěšné ekonomické knihy, ale obvykle nemají 500 stran. Začínají lidé víc číst? Čtou to vůbec?

Rozsah knihy je skutočne trochu odstrašujúci, keďže má viac než 500 strán. Na začiatku písania som si spravil štruktúru, čo všetko by v dobrej knihe o kríze malo byť – popis americkej finančnej krízy, trochu ekonomickej teórie o tom, ako fungujú peniaze a finančný systém, analýza protikrízových opatrení a ich efektov. Nemohla chýbať samostatná časť venujúca sa vzniku eura a jeho vrodeným chybám, ktoré viedli k európskej kríze. Potom nasledujú špekulácie o možných budúcich scenároch, návrhy ako systém reformovať smerom k lepším peniazom a finálna časť, v ktorej sa snažím z napísaného vyvodiť praktické rady pre bežných ľudí. Je tam v podstate spísané, ako to, čo viem o fungovaní finančného systému a priebehu krízy, aplikujem v svojom živote. Keď som s písaním skončil, bola z toho dva krát hrubšia kniha, než som čakal. Deliť ju na viacero samostatných kníh mi prišla škoda. Zlé peniaze majú byť zastávkou, kde možno nájsť všetko o kríze. Všetky diely, ktoré som v knihe nakoniec nechal, mi prišli dôležité na pochopenie celého krízového príbehu.

Zlé peniaze ale nie sú románom, možno ich čítať po častiach, vyberať si z nich kapitoly podľa záujmu či aktuálneho diania. Prirovnávam ju k All You Can Eat reštaurácii. Čitateľ si môže navoliť vlastné menu a nemusí mať zlý pocit v prípade, ak sa mu náhodou nepodarí zjesť úplne všetko. Prvé reakcie pár týždňov po vydaní knihy naznačujú, že ľudia si knihu nielen kupujú, ale aj čítajú. Keď mi neekonómka povie, že sa od knihy nevie odtrhnúť, a vyťažený investičný manažér mi pár dní po krste napíše, že má za sebou sto strán a je to výborné, tak mám pocit, že tie tri roky písania mali zmysel.

Ekonomika jako nesvéprávný pacient

Podtitul knihy říká, že se jedná o průvodce krizí. Jde stručně shrnout, kde se krize tedy vzala a co z ní udělalo takový celosvětový problém?

Ja krízu nevnímam ako jedinečný prírodný úkaz, prekvapivú katastrofu, ale prejav hospodárskeho cyklu, ktorý vzniká snahou „stimulovať“ ekonomiku novými peniazmi. Bublina v nehnuteľnostiach, ktorej prasknutie takmer položilo finančný sektor, nebola prvou ani poslednou bublinou v cenách aktív. Nafúkli ju centrálne banky, ktoré sa snažili liečiť ekonomiku znižovaním úrokov množstvom novovytvorených peňazí po prasnutí bubliny v technologických akciách na prelome tisícročí. Do nehnuteľností a na nich postavených finančných derivátov zainvestoval takmer celý svet, a preto boli dopady globálnejšie. Cyklus sa znova opakuje. Ekonómovia v centrálnych bankách si nevedia sedieť na rukách a opäť „stimulujú“. Dnes je zaujímavou otázkou, kde vznikne ďalšia bublina z momentálnej usilovnej snahy centrálnych bánk oživovať ekonomiku zlými peniazmi. Tento cyklus mánie a následnej kocoviny bude trvať dovtedy, kým budú centrálne banky pristupovať k ekonomike ako k nesvojprávnemu pacientovi, ktorého treba buď stimulovať, alebo tlmiť. Manipulácia množstva peňazí v ekonomike mýli investorov, podnikateľov a domácnosti a ekonomické náklady, ktoré z nej vyplývajú, nás stoja ekonomický rast.

Vybral byste několik okamžiků z minulých let, které nejlépe ilustrují, o co v krizi šlo, a které zároveň bývají opomínány třeba i proto, že se mnozí hlavní aktéři aktivně snaží, aby se na některé věci zapomnělo.

Symptomatický je napríklad príbeh krízového šéfa americkej centrálnej banky – akademika Bena Bernankeho. Ako člen bankovej rady, ešte pod Greenspanom, podporoval expanzívnu monetárnu politiku, čím aktívne prispieval k nafukovaniu bubliny v nehnuteľnostiach. Tesne pred jej prasknutím ešte popieral jej existenciu. Keď systém začal kolabovať, predpovedal, že problémy hypotekárneho trhu nebudú mať zásadný vplyv na reálnu ekonomiku. Ekonomika sa už prehupla do recesie a on tvrdil, že žiadne spomalenie nevidí. Potom v priebehu niekoľkých týždňov prepol do paniky a v americkom Kongrese strašil volených zástupcov ľudu návratom do stredoveku, ak nedajú finančníkom bianko šek od daňový poplatníkov. Nevedel, čo sa deje, nemal na to teoretické vysvetlenie, dával mylné predpovede. Napriek tomu je dnes vnímaný ako hrdina a píše memoáre o tom, ako jeho odvaha tlačiť peniaze zachránila svet. Po odchode z verejnej funkcie je platený hedžovými fondmi a inými finančnými inštitúciami, ktorým pomáhal len pár rokov dozadu tvorbou nových peňazí. Je to takmer dokonalá ilustrácia toho, čo všetko je zlé v dnešnom privilegovanom finančnom sektore a v monopole centrálnej banky. Experti sa snažia riadiť niečo, čomu nerozumejú a čo sa zo svojej podstaty úspešne riadiť ani nedá. Raz sa na tieto výkony budeme dívať rovnako, ako dnes vnímame felčiarov, ktorí zabili Washingtona tým, že mu zápal dýchacích ciest liečili púšťaním krvi.

Většina zemí světa se masivně zadlužuje. Je dluhová krize přímým důsledkem předchozí hypoteční a finanční krize, nebo jde o proces, který by zasáhl ekonomiky i bez ní? Často slýcháme, že za krizi může kapitalismus s velkými bankami v čele a vlády jsou spíše obětmi než viníky.

Dnešný dlh je vyšší než pred vypuknutím krízy. Vyspelý svet je preto oveľa citlivejší na rast úrokov. Napríklad americký Fed už 5 rokov hovorí o sprísňovaní monetárnej politiky a dvíhaní základných úrokov, no stále sa neodhodlal stlačiť spúšť a spustiť ďalšiu katastrofu. Znižovaním úrokov a zachraňovaním finančných inštitúcií štát dotuje rast dlhu. A čo sa dotuje, toho bude nadbytok. Veľké banky vedia, že nemôžu zbankrotovať. Centrálna banka a záplava drahých regulácii systém kartelizujú. Centrálna banka zároveň stanovuje cenu krátkych peňazí. Kartel, dotácie, privilégiá, cena úverov stanovená komisiou expertov. To mi voľný trh nepripomína.

Modlení není řešením

Řecko a jeho udržení v eurozóně zmizelo jako téma z hlavních zpráv. Podařilo se tedy vyřešit nejpalčivější problémy a lze díky prováděným reformám čekat posun k větší stabilitě?

Grécko sa rovnako ako terminátor bude neustále vracať. Jeho dlh jej jednoducho príliš vysoký a všetci, aj európski veritelia vedia, že je nesplatiteľný. Skôr či neskôr dôjde k odpisu jeho časti. Politici v Nemecku a zvyšku eurozóny sa akurát snažia toto sklamanie svojich voličov posunúť čo najďalej do budúcnosti. Svojím prístupom „daj ďalšiu pôžičku a modli sa“ iba mumifikujú neistotu v Grécku a krajine ekonomicky už 5 rokov škodia.

Slovensko má euro, Česká republika nikoli. Pokusil byste se vyvodit na základě zkušeností ze slovenského členství v eurozóně nějaké poučení, které by pomohlo českým občanům i politikům správně se rozhodnout v otázce přijetí či časování přijetí eura?

Zistili sme, že byť prvý, nie je vždy tá najlepšia stratégia. Eurozóna sa v roku 2010 radikálne zmenila. Zo spolku samostatných krajín, kde sú dlhy jednej krajiny iba jej problémom, na mušketierske združenie v zmysle hesla „jeden za všetkých, všetci za jedného“. Ako druhého najchudobnejšieho člena menovej únie nás ale napríklad prípadné zachraňovanie Talianska môže prísť skutočne draho. V eurozóne chýba fungujúci fiškálny policajt, ktorý by kompenzoval problém spoločnej pastviny spoločnej meny. Prísľub ECB nakupovať dlhopisy problematických krajín v neobmedzenom množstve z leta 2012 túto vrodenú chybu menovej únie ešte zintenzívnil. Na vašom mieste by som sa preto s pohrebom českej koruny neunáhlil. Nakoniec využívanie eura alebo iných svetových mien sa dá na území krajiny povoliť aj bez nutnosti zobrať na seba záväzky členstva eurozóny.

Juraj Karpiš

• vyštudoval Fakultu manažmentu UK v Bratislave so špecializáciou finančný manažment;
• je spoluzakladateľom najcitovanejšieho ekonomického think-tanku na Slovensku INESS;
• predtým, ako začal pôsobiť v INESS, bol zamestnaný v komerčných finančných inštitúciách v zahraničí a na Slovensku;
• zameriava sa na monetárnu politiku a zdravotníctvo, pravidelne komentuje aktuálne ekonomické dianie. Časopis .týždeň ho označil za osobnosť roku 2011;
• na jeden nádych sa potopil do 103 metrov a v nádychovom potápaní patril k svetovej špičke.